Sumatra-Indonesia

27.12.2005 - 13-.01.2006

Najprv zopar faktov a potom dennicek.

Sumatra je siesty najvacsi ostrov na svete s obrovskym prirodnym bohatstvom v podobe oleja, plynu a dreva. Este stale tu preziva jeden z najkrajsich dazdovych pralesov na svete s najrozmanitejsou faunou a florou, z ktorej su mnohe druhy endemitmi a zaroven ohrozene na zanik. Slony, nosorozce, tigre, orangutany, tapir, davaju tejto destinacii pravom nazov Afrika Azie. Neustalym klcovanim sa vsak prales zmensuje, ludia pestuju soju, ktoru draho predavaju. Ta pode odoberie aj posledne ziviny a tym sa krajina postupne meni na mesacnu.

Infrastruktura tu takmer neexistuje, byrokracia sa da poznat na kazdom kroku a politicka rebelia na severe pokracuje. Provincia Aceh sa z historickeho hladiska chcela odtrhnut uz velmi davno a vytvorit tak vlastny moslimsky stat. Indonezska vlada to vsak nechce dovolit a tak posiela svojich vojakov do oblasti, aby konflikt odvratila. Po tsunami a naslednom podpisani mieru v Helsinkach v auguste 05 sa situacia upokojila, ale v odlahlych oblastiach stale citit napatie. Niekolkokrat nas prehladavaju a hladaju zbrane. Ludia su napriek tomu mili, i ked vo vacsich mestach vladne zakon dzungle, preziva ten silnejsi.

Miro napisal text vo svojom ozi-slovenskom slangu, mne sa pacil natolko, ze som nepisal dalsi, iba nieco doplnil a pozmenil. Tu je:

Z raja na samy spodok pekla je to lietadlom hodka a 20 minut.

O 8 vecer sa na Medanskom letisku - jedinom medzinarodnom letisku na celej Sumatre - nedaju vymenit ani vybrat prachy. Nie je tu atm, banka, zmenaren, ci duty free shop. Akurat skupina taxikarov a deti, vsetci naraz vykrikujuci 'Hey mister' a 'Taxi'. Ako neskor zistujeme, to je priemerna anglicka slovna zasoba nic nerobiaceho indonezana.

Taxikari nemaju sajn co je to a kde je Irish pub - azda najznamejsi pub na celom ostrove, od letiska asi 7 minut jazdy.

Prachy menime okolo 9 vecer v nejakej zmenarni, kde majitel po telefonate s nasim taxikarom prisiel a otvoril len kvoli nam. Taxikar nevie kde je nas hotel, navigujeme ho mapou z lonely planet. Hotel Geckos je pri jednom z dvoch macdonaldov v celom Medane a double so sprchou (ohnuta rurka zo steny rovno nad zachodom - dierou v zemi) na chodbe nas vychadza na 40.000. Predsavzatie niekde sa najest, rychlo chladne po tom, ako nam asi 10 roznych opytanych dava 10 roznych odpovedi a posiela nas roznymi smermi. Vyrazame po hlavnej a nachadzame nejaky iny hotel, kde davame veceru za 40.000 za dvoch.

Paradox: nasli sme bowling :) Nemame sajn, kto si ho tu moze dovolit ;)

28.12.

Den zacina o 4 rano, do amplionov po celom meste valia moslimske modlidby. Nekonecne.

Skusenost zo vcerajska nam seka plan dolu a v Medane nas zaujimaju uz len 2 veci: back up fotky zo Singapuru a vybrat prachy z banky. 4 minuty na ulici a okoloprechadzajuci motorkar sa Misovi snazi z ramena strhnut fotak. O 20 minut pokus opakuje, ale tentokrat prichadza v protismere, tak ze ho dopredu vidime. 2 hodky chodenia a taxikovania po tomto obrovskom smetisku sa rovnaju najdeniu banky ktora ma visu (3.ti pokus). S net cafe je to horsie, CD burner sme nenasli v ani jednom z 5tich opytanych, najvacsi z nich dokonca uz ani nerobi net, pretoze ISP ich koli neplateniu odpojil. Vyberame 3.500.000 a valime kade lahsie.

Minibus do 96km vzdialeneho Bukit Lawang trva 4 hodky a stoji 8.000. Cestovanie je ako cez copirku z toho filipinskeho, cesty su este horsie.

V prazdnom Bukite berieme ubytko za 35.000, v hoteli sme zrejme sami, okrem zamestnancov. Z tych asi 6 turistov co tu za celu dobu stretavame su dvaja - Majo a Daniel - tot od susedov. Pri neskutocne dobrom jedle, bananovej whiskey (27.000 za flasu :)) a dobremu pivu Bintang vymiename skusenosti a info o uz precestovanych castiach Sumatry. Vecer ohromny lejak.

29.12.

Bukit Lawang bol jednym z najnavstevovanejsich miest celej indonezie, denne sem prudili stovky turistov vyhladavajucich stretnutia s divo zijucimi orangutanmi. Vsetko to tu ale padlo v 2003, ked sa v dosledku neustaleho ilegalneho odlesnovania odtrhla velka cast svahu, zaliala dedinu a zabila 300 ludi. Par mesiacov nato vyhlasili zapadne zmyslajuce krajiny Indonesiu za teroristicku krajinu (najma po vybuchoch na Bali) a neodporucali sem cestovat. Toto miesto sluzi ako stanica pre vypustanie opic do volnej prirody. Na ciernom trhu sa orangutan da kupit za $350. Niektorym ludom sa zunuje, potom ho proste vyhodia a ak sa najde niekto, kto ho prinesie az sem, tak ma sancu prezit. Sustavnym odlesnovanim a zaberanim dalsej plochy pralesa dava WHO sancu orangutanom na prezitie uz len okolo 10-15 rokov.

Bukit dnes vyzera ako mesto duchov, pozdlz rieky je vystavanych niekolko hotelikov a motelov, ktore vsak zivaju prazdnotou. Vsade je klud, ticho, cisty vzduch. Taky maly raj :)

Privstavame si a o 9 rano uz stojime pred par hodujucimi orangutanmi (20.500). Nasledny 2hodkovy pochod (120.000) prilahlym Gunung Leuser narodnym parkom nam ukazuje dalsie orangutany a dlhochvoste makaky. Orangutany su naozaj blizko, na dotyk ruky.

Po obede dalsi 3 hodinovy lejak, dazdove obdobie tu fakt ma nieco do seba ;) Po zapade slnka este podnikame odskok do netopierej jaskyne - ako uz klasicky bludime a jaskynu nachadzame za uuplnej tmy. Tiez to ma nieco do seba, najma ked sa na klzkom rebriku Miso snazi zachytit vytrcajucej skaly a na nej ho prekvapi zaba :) 30 minut return robime za hodku a pol, vacsina cesty vdaka poobednajsej burke po lytka v blate.

Posedenie na terase na kraji pralesa, uzivajuc si prijemny vanok konci vypnutie generatora okolo polnoci :)

30.12.

8 rano chytame bus spat do Medanu. Chalanov zdrzali pretrvavajuce zdravotne problemy v Bukite jednu noc navrch a tak sa teamujeme a cestujeme styria.

4 hodky do Medanu, hodka medanskymi minibusmi a 4 a pol hodky do Parapatu, vychodzieho pristavu na Lake Toba a TukTuk. V buse sedime vzadu, ked zrazu za nas posadia dalsich cestujucich tj medzi sedadlo a okno, ti maju celkom vyhlad, preto sme to nazvali VIP seats. Opat raz dostavame mnozstvo roznych odpovedi na tu istu otazku, cez to vsetko chytame nejaku ferry na ostrov. Ubytko po komplikaciach (10.000), vecera tiez. Unava z ciest nas hadze do postele uz pred polnocou.

31.12.

Lake Toba je druhou zastavkou na nasej mape. Z celej 240 milionovej moslimskej Indonezie sa prave na tomto mieste nachadzaju jedini krestania - Batakovia. Celych 6 a pol miliona. Znami su najma svojimi domami so sofistikovane tvarovanou strechou. Hned chytame domaci jazyk: HORAS = Ahoj, Mojliate =dakujem.

Rano menime ubytko a vsetci styria sa skladame do original batackeho domu - 80.000. Sledujeme kolibriky pri krmeni, hned na to berieme motorky a valime preskumat ostrov.

Batacke muzeum, kupeme sa v jazere, ktore domaci vyuzivaju od prania cez umyvanie riadu az po 'sprchovanie sa' a v ktorom este par rokov dozadu bola pitna voda (!!!), sme pozvani do sukromnej krypty na vzdanie vdaky niekomu :), kupeme sa v 40 nieco stupnovych sirovych jazerach. Ako uz klasicky, robime nieco neodporucane a spat sa snazime dostat kamenistou cestou necestoucez hory, stredom ostrova. Otvara sa nam neskutocne krasna krajina, ktora sa meni na nieco uuplne ine za kazdou zatackou. Ludia su neuveritelne mili, vsetci sa na nas usmievaju, kyvaju, pozyvaju nas dnu, chcu sa s nami odfotit... tipujeme ze bieleho muza, a to hned 4 naraz, tu asi par rokov nevideli :)

Aby to cele nenudilo, par kilometrov pred koncom trham brdzu ;)

I ked by to urcite bol neuveritelny zazitok, davame prednost silvestru v civilizacii. Odpocitavaniu sa tu nevenuje nikto a tak si novy rok uvedomujeme az v jeho stvrtej minute :) Miso ho stravil zatvaranim baru J

Cestou naspat este dostavame pozvanie na batacku oslavu a v bananovom liste grilovanu rybu, co s samozrejme neda odmietnut. Comu nemozeme uniknut je naucit sa Selamat Tahun Baru – Stastny Novy Rok.

01.01.2006.

Ferry do Parapatu chytame o 1pm, asi 15 minut potom si uvedomujem ze som za sebou zanechal monopod :)

V Parapate sa nase cesty s Danom a Majom rozchadzaju, kym chalani mieria na civilizaciou teoreticky nedotknuty Siberut, my valime do dzungle nahanat tigre. Report od Dana hovori o vydarenom tripe, vyslo vsetko na co siahli a jednoznacne odporucaju.

My chytame bus smerom na Kutacane. Priamo nejde nic, bus do Siantaru trva hodku a pol a stoji 10.000. Na tamojsej stanici - nieco medzi ruinami mesta po bombardovani a splesnivenym trhom s ovocim - preskakujeme na minibus do Berastagi. 3 hodky za 12.000 su viac ako vrcholovym sportom: v zadnej stvorke sme natlaceni 7-mi, na schodikoch rovno predomnou sa tlaci 6 ludi pricom posledni dvaja trcia vacsou castou tela von. Pred vypadnutim im brani len za touto masou stojaci revizor-spiderman, ktory ale za jazdy vybera cestovne aj od cestujucich na streche, takze najma zenska ktorej tasky mam na kolenach a ktora sa drzi sedadla v buse len jednou rukou, pretoze v druhej stiska za nohy ziveho kohuta, ma v kazdej ostrejsej zakrute na male a parkrat som ju musel pridrzat.

V Berastagi uz nechytame pripoj a tak riesime ubytko. 75.000 za double, po dlhsom case mame sprchu, ktora vsak nejde. Ako nam vysvetluje majitel hotela, 'sprcha nikdy nejde okolo noveho roku lebo ludia v meste sa sprchuju viac a nieje tlak.' Hm.

02.01.

Ani vratny na recepcii nevie kde je bus stanica.

Minibus do Kutacane vali krasnou sceneriou po rozmlatenych cestach, asfalt je tu skor iba vo vynimocnych pripadoch, 4 hodky za 40.000, pricom posledna hodina su predmestia samotneho Kutacane. Toto 'okresne' mesto ma par murovanych dvojposchodovych budov, jeden semafor ktory vsetci ignoruju a jednu banku ktorej ale nefunguje bankomat.

Minibus do Gurah trva dalsich 45 minut a stoji nas 10.000. Ubytko riesime v jednom z mnoha prazdnych 'rezortov'. Na recepcii nachadzame par nahulenych domacich chalanov z ktorych jeden sa nam predstavuje ako recepny a guide do dzungle v jednom. Za dzungla experience nam ponuka 400.000 na osobu a noc, akonahle vsak zistuje ze nie sme nemecki turisti na jeden den a ze ceny mame dopredu zistene, ide dole az na 150.000 za to iste. Ako hlavnu atrakciu parkrat spomenie navstevu marihuanovych poli. Konkurencia o dom vedla, kde nachadzame aj 2 turistov - ucitelov anglictiny z thajska, vyzera na prvy pohlad o dost lepsie a dohadujeme sa na 1.700.000 za 6 dni/5 noci s vyrazenim zajtra. Dohadujeme podmienky - najma kto co nesie, co chceme vidiet, kolko guidov...

03.01.

A ide sa na to. Prebalujeme s Misom veci ktore budeme potrebovat, kazdy vykladame igelitku nepotrebnosti a vyrazame.

Prudky strmak, pocut drevorubacov, prechadzame niekoho zahradou, kde vykukavame orangutana. 3 hodky nenarocneho pochodu a 10 pijavic neskor dorazame na miesto prveho campu. Typkom pripominame o co nam v dzungli ide a tak sa necampuje. Po obede vyrazame dalej a skladame sa az na horucich pramenoch, dalsie 2 hodky proti prudu rieky. Guidi odporucaju postavit stan na pieskovej ploche hned vedla jedneho z pramenov, v ktorom si varime vajicka. Ze nam vraj nebude v noci zima. Dali sme si poradit, ale uz prvych par minut v stane bolo horucich, zem pod nami mala okolo 40C. Rozmyslame ako sa asi maju karimatky co sme nechali doma. Kupanie, skvele jazierka, kde sa miesa horuca so studenou si prisposobujeme podla svojej potreby. Vecera a spat po zapade, ine sa asi ani neda robit.

Teplo nas o par minut nuti zhodit zo stanu celtu a az po tom sa da ako tak zaspat.

Po par hodkach spanku sa budim a zistujem premoceny spacak a mokre vsetky veci. Rychla analyza ukazuje na prilahnutie vyvodnej slamky mojho camelbacku a tak si liter a pol vody nachadza iny domov. Situacii to moc nepomohlo, v stane k teplu teraz uz aj vlhko a k tomu vsetko mokre.

Aby to nenudilo, par hodin nato prisiel dazd. Nie obycajny. Celta leti na stan a kedze si veselo prsi aj cez nu, hadzeme na vrch misovu nepriedysnu celofanovu deku. Netreba popisovat atmosferu v stane :)

04.01.

Po asi 3 hodkach dolamaneho polospanku rozbiti lezieme zo smrdlaveho stanu, na slnko a horuce kamene rozkladame vysledok prvej noci v divocine. Vacsina schne, ale ten zapach...hmmmmm :) Caj a ryza s niecim, sprcha, teda, skor kupel v pramenoch.

[tu sa zacina fantasticky pribeh mojich treniek :) po narocnej noci ich periem v potoku a hodka na kamenoch ich posuva do stadia polosuchych. Pripevnujem ich z vonku na ruksak pre dalsie dosusenie.]

V porovnani s prvym dnom neskutocne narocny trek nas po 40 minut dostava k vodopadu. Kratky oddych pred pekelnym stupanim, hodka a pol po styroch v blate po clenky. Vahovo som so vsetkych najtazsi, co sa prejavuje na kazdom kroku. To s cim maju 70kg guidi problem a 90kg Miso zvlada ltt, ja zvacsa nezvladam vobec a koncim na kolenach alebo na zadku.

[trenky su zablatene za ciaru pouzitelnosti]

Par kratkych prestavok, obed - ryza s nejakou zeleninou.

Par minut po obede prechadzame hustejsou dzunglou, som asi 15 metrov za Misom a 3 metre pred druhym guidom, ked za sebou zacujem mohutne zrevanie. Instinkt ma vysprtintuje, cez rameno si vsimam sprintujuceho vyplaseneho guida za mnou. O par sekund dobiehame Misa s druhym guidom, ktori evidentne nic nepoculi. Guidi si nieco rapuju po indonezsky, pak z nich vyslo 'maybe tiger'. Skladame vaky a pomaly kracame smerom k zvuku. Okrem par stop a miesta kde nieco lezalo vsak nenachadzame nic.

Jediny pozitivny outcome je ze Miso videl cloveka ktory zdrhal pretoze pocul tigra :)

Zanedlho nachadzame camp z cias navalov turistov - 15 minut klcujeme miesto na dva stany a ohen.

Vylet do dzungle v azii si treba dopredu naplanovat a pred guidov vzdy predstupit s hotovym planom a poziadavkami. Treba sa spytat ako vyzera den v dzungli, aky je plan, kolko sa da za den prejst, co a kde sa da vidiet. Sumatra ma zhruba 12 hodin slnecneho svetla denne, ktore sme chceli rozumne vyuzit. Nepocitali sme ale napriklad s tym, ze guidom bude trvat hodinu uvarit jedno jedlo. Ranajky a vecera bola vzdy ryza a zelenina, co uz su jedla dve. Obed odbuchli nejakou nudlovozeleninovou polievkou, ktora trvala hodku a pol uvarit a zjest. Proti kvalite a chuti stravy sme nemali ani slovo, klobuk dolu nad podmienkami, za ktorych sa niekedy jedlo, ale denne sme zabili vpriemere 5.5-6 hodin cakanim na jedlo, jedenim a umyvanim po jedle.

Z 12 hodin nam tak ostalo 6, z ktorych guidi sekli dole dalsiu hodku-hodku a pol, ked sa rozkladali alebo skladali stany. No a za 5 hodin sa v dzungli da prejst asi 5 km...

Najdolezitejsie je aby guidi ovladali jazyk, ktory ovladate vy. My sme nasich do slovenciny netlacili, ale anglictinu sme ocakavali. Well, jeden z nich vedel asi 30 slov, druhy ani jedno jedine. Ani OK nevedel povedat. Takze akakolvek otazka na nejaky zvuk z dzungle ci rastlinu koncila odpovedami: 'monkey', 'bird' ci 'flower'.

Snaha z nasej strany komunikovat v indonezstine skoncila asi na 30-40 slovach. Zakladna otazka 'Kolko je hodin' vzdy vyvolala asi 7-8 slovnu odpoved, z ktorej sme nerozumeli ani slovo a to sme mali zmaknute vsetky cislovky snad az po miliardu.

Nasi guidi boli obycajni typci z dediny. Boli to kamarati toho oficialneho guida s ktorym sme sa dohadovali na podmienkach a ktory nam vtedy na otazku 'Kto s nami pojde do dzungle?' povedal: 'My friend and friend of my friend.' Sme to akosi zobrali na lahku vahu. Prenesene na slovensko: do hor okolo Kanianky nas zobrali dvaja nezamestnani chlapi z Kanianky, ktori sa v okolitych lesoch vyznaju, pripadne tak uz niekedy predtym boli :)

Jeden bol postreleny do nohy, ked partizancil so skupinami guerillas v horach a zvazal marihuanu z poli do dediny, takze mohol dost poznat pomery v dzungli. Druhy mlady 20 rocny chalan sa zjavne vyznal, ale kedze nic nevedel povedat, nevieme o nom nic.

Zdravotny update: zranenia sa nam zatial vyhybaju, neratajuc nespocetne odreniny a skrabance najma z ranneho stvornozkovania. Vyhodili sa nam potnicky, hlavne na rukach.

Misov chrbtovy sval preziva na hrane, ani vcerajsie horuce pramene a noc na 40C platni situaciu nezlepsili.

Ekzem z papulky zmizol, comu sa divim, lebo uz 2 dni pijeme zltu blatovo chutiacu prevarku z potoka a jeme pribormi a z tanierov, ktore boli v tej blatovke oplachnute.

Prekvapivo zatial ziadne sracky, co je vlastne vyhoda.

05.01.

Zdalo sa ze noc prebehne bez komplikacii, no Misove chvilkove otvorenie celty otvorilo cestu do stanu nejakym krpatym muskam, ktore sa na nas do rana dost vyzurili. Bolestive stipance nam uz nedovolili spat a rano sme boli posiati modrinkami s priemerom asi 1 cm.

[polomokre a zablatene trenky som nechal susit vonku. Lejak v noci ich vobec neopral, a k tomu boli zase uuplne mokre.]

Na to vsetko, Miso chyta sracku :)

Typci po prvykrat stracaju zarasteny chodnik, s Misom sme vlastne celkom radi, znamena to, ze sem fakt vela ludi nechodi. Nachadzame nejake slonie stopy, tak sa vyberame po nich. Za hodku robime mozno 500 metrov v terene, kde vidime na 20m dopredu. Esteze guidi maju macety. Narazame na nejaku rieku, skladame vaky a vyrazame po prude.

[periem trenky a davam ich na slnko vysusit]

2 hodkovy vylet prekrasnou dolinou [slovensky raj na indonezsky sposob] nam odhaluje len 2 kozie a 2 slonie stopy. [Do jednej som spadol] Udolie nazyvame Mrtve - hornbily [tukan s rohom], ktore nas az doteraz sprevadzali ostali niekde na hrebeni a uz nepocut ani opice, ktore bolo pocut vzdy a vsade. Navrat k vakom a s nimi asi 20 minut proti prudu. Okolo 1 poobede prichadza tropicky lejak, ktory snad chce svojou silou zabit vsetko do zeme, narychlo staviame stany. O 2 poobede to v Mrtvom udoli vyzera ako po zapade slnka.

Jeden guide vari v lejaku obed-veceru, za 3 a pol hodky zvlada ryzu, zeleninu a kafe. Z gestikulacie a skomolenej anglictiny druheho dedukujeme, ze vlastne je dazdove obdobie a tak su vsetky zvierata rozlezene po dzungli a ze treba prist v case sucha a staci ist hore po rieke . A ze bude mrte zvierat. Na to vsetko si od nas vypyta protimalaricke tabletky - typo sa trasie, ma malarku.

Dazd ustava az o 6 vecer a tak je nam jasne, ze dalej sa uz dnes nedostaneme. V Mrtvom udoli je prakticky tma, i ked hore na kopcoch vidime este zapadajucim slnkom osvietene stromy.

S Misom analyzujeme situaciu a menime plan: skratime to cele o den, zajtra zbehneme spat na horuce pramene, den na to domov.

06.01.

Dalsia priserna noc. Spime na nedobre vyklcovanej papradi, uprostred hniezd nejakych svetielkujucich hmyzov. Moja strana stanu vyzera ako podsvieteny night club. Misa si nasla pijavica, ktoru frckujeme asi 5 metrov od stanu. Niekedy v noci sa budime pretoze po nas nieco lozi. Skumame to, desiatky mravcov. Z ruky strhavam pijavicu, minimalne ten isty typ ako sme par hodin dozadu frckli prec, ak nie presne tu istu.

Rano si Miso objavuje mravenisko rovno vedla hlavy, vnutorna cast je ale nic oproti tomu co ti mali hajzlici postavili za noc vonku o nas stan. Cely predok a Misova strana, 15-20 cm vysoko. Zistujeme, ze cez sietku v stane prelezie v dzungli takmer vsetko.

Balime stan, po nocnej burke je vsetko mokre. Guidi su mokri uuplne, stan postavili zrejme v jame a tak zo vsetkeho co z neho vybrali kvapkala voda.

[trenky sedeli celu noc v ruksaku a tak sa k vlhkemu stavu pripaja aj mierny zapach. luftujem ich zase na batohu za pochodu]

Davame len kavu a z Mrtveho udolia kade lahsie. Sekame sa dzunglou hore kopcom smerom, ktory len tusime v snahe najst nejaky chodnik. Zatiahnuta obloha, vsade je az na par hornbilov uuplne ticho. Nachadzame chodnik spred 2 dni, pustame sa do toho pekelneho strmaku, tentokrat opacnym smerom. V jeho polke narazame na hniezdo divych os, ktore sa s nami moc nebavia a atakom nam dost urychluju uz aj tak dost problematicky zostup, 300 metrov 45stupnoveho zablateneho a zarasteneho padaku nam trva asi minutu. Miso chyta jednu vdaka reflexu len par centi pod oko, jeden guide a ja po par do ruk. Celi od blata to uz potom moc neriesime a o necelu pol hodku sme pri vodopade. Pramene odtial za dalsich 30 minut.

Vari sa obed, s Misom opat analyzujeme situaciu a opat menime plan: po obede balime vsetko a valime az do dediny. Dalsia noc v stane by nam asi k nicomu nepomohla. Cestou este miname netopieriu jaskynu, na ktoru nas anglicky hovoriaci guide ukaze prstom a skvostne zaklincuje vylet : 'batman'. Tesne nad riekou nachadzame obrovske puky najvacsieho kvetu na svete – Raflezie, ktora kvitne od juna do augusta. Rozlucka s dzunglou - par pijavic, 20metrovy swing na liane, 2 km asfaltka, smrad z motoriek...

O 5 sme v chate a najma rehydrujeme - za 4 dni sme kazdy vypili asi 2 litre. Tesim sa na mydlo :)

[po pocetnych padoch pri ataku os menia trenky status na zablatene. vecer ich v chate periem a vesiam pod strechu, v nocnej prietrzi ale zase neuschli]

Zdravotny update: Miso okrem sracky nereportoval nic. Vlastne, nereportoval ani tu, ale zbesily sprint po ranajkach reportoval za neho. Ja som ho nasledoval hned po tom, ako sa vratil a oboznamil ma so vsetkymi dolezitymi atributmi. Zrejme to bude vodou, ktoru nam typci prevarili pred par dnami, alebo stravou, v ktorej sa dnes zacali objavovat musky, mravce a iny drobny hmyz.

07.01.

8.30am, Miso ma napuchnute oko tak, ze mu ho vobec neni vidiet. Odchod za hodku a 7.000 sme v Kutacane, opat neuspesne skusame vybrat prachy z bankomatu. Minubus berieme az do Medanu. 8 hodin utrpenia, 50.000. V Medane hodina v taxiku, hladame banku, ktora akceptuje visu :) Instantne nudle priamo vo vecierke na stanici a nocny bus do Banda Aceh (140.000, 10 hodin, prirovnatelne k business class v lietadle alebo busom v chile a argentine).

08.01.

Z busu vystupujeme o 7 rano. Infocentrum v Banda Aceh zavrete. Tapame ulickami a snazime sa najst fungujuci net. Ten v JUMBO po pripojeni 10 compov na ten isty dial up samozrejme nefunguje. Davame pre zmenu KFC (chyba) a berieme minibus do pristavu. Tam nam 3 rozni ludia davaju 3 rozne odpovede, dalsi prieskum nas nakoniec posiela spat do Banda a na druhu stranu do druheho pristavu. Prechadzame okolo poli, ktore su posiate troskami domov, aut a lodi. Vidime plno znicenych domov po tsunami 26.12.2004. Mlada zena pred nami zacina plakat, dava si satku. Zistujeme info o ferry, priamo od zamestnancov sa dozvedame ze dnes ide este jedna - o 2pm. 12.500, slubovane dve hodky, berieme ju. Na nase prekvapenie, po 3 a pol hodke plavby nas predbieha dalsia ferry, rychla, ktorej to cele trva 45 minut. Na ceste sme uz 33 hodin a toto nas rozhodne nepotesilo ;). Lod sa postupne plni odpadkami, zvratkami a vykalmi z WC. Ludia sa spolocne umyvaju v jedom sude s vodou. Cloveka napina uz len pri pohlade na tu nadheru, ani nemusi rozmyslat nad vlastnymi pocitmi z hojdania na vlnach.

Minibus na druhu stranu ostrova, do Sabangu trva dalsiu necelu hodku a stoji 10.000. Berieme prvy ako taky hotel, 55.000 na noc, jeme nieco na ulici za 4.000 a jeme to ako vsetci ostatni - rukami. Nikde nemaju pivo, nealko pivo chuti ako pokazena malinovka. Net kafe vali, 13.000 na hodku.

[trenky cestovali v igelitke v ruksaku, takze ked som ich vecer vytiahol, zase som ich rychlo schoval :)]

09.01.

Behame po tej jednej hlavnej ulici co tu je a snazime sa zohnat nejaky transport do Gapangu. Za 40.000 je v ponuke nieco vetrieskoidne bez strechy, vzhladom na nedaleku burku to ale neberieme. Ujima sa nas sympaticka indonezanka a prvy clovek co tu ako tak plynule hovori po anglicky. Babena pracujuca pre Unicef v Banda, nas na jej sukromnom aute nielenze hadze az do Gapangu, ale aj nam tam vybavuje ubytko.

Gapang je jednym z dvoch turistickych stredisk na ostrove, ktore od znicenia tsunami v decembri 2004 ostalo prazdne. Stretavame par zijucich pamatnikov. Vzhladom na polohu celeho Pulau Weh tu s tym sice az tak netresklo, ale voda prisla vraj tak asi 8 metrova a zburala vsetko co jej stalo v ceste. Povodne drevene stavby uz su opat vsetky vybudovane, ale murovany hotel v ktorom sme ako jedini ubytovani je este stale neudrziavany a popraskany. Aktualny manazer hotela nam ponukol svoju rastaman izbu [on isiel byvat zatial nevieme kam], kde si pustame Dire Straits a uzivame vyhlad na plaz. Sprcha je na balkone - maly hrniec na vyberanie

dazdovej vody z velkeho suda :) Vecer prilieta slusne velky netopier, ktory sa po kratkom kruzeni v obyvacke zahakuje na sprchovu ruzicu. Ani nam to tak nevadi, debatujeme o tom, ako nam tu moze vylapat vsetky komare a pomoct tak gekonom, ktorych mame v kazdom rohu po jednom.

[opranim a konecne aj ususenim sa konci velky pribeh mojich treniek, opat su pouzitelne :)]

Dokopy je v celom Gapangu asi 5 turistov, pri kapacite okolo 500. A zdochol tu pes. Zvazujem spravenie potapacskeho kurzu, ale zle pocasie nedovoluje spravit nejake podcasti, tak to balim.

Okrem potapania a jedneho dna na motorkach okolo ostrova tu fakt nieje co robit. Volame na letisko a letenku do Singapuru posuvame o jeden den do predu. Dalsie dva dni travime na motorkach, snorklovanim okolo ostrova a potapanim. Pulau Weh je dalsou lokaciou kde netreba mat licenciu a pustia vas do vody :) Vo vode robime plno fotiek raji, moren, rakov, a plno dalsich ryb, ktorych mena vieme len po anglicky J. Zabavame sa tym, ze si pravidelne davame dvoje ranajky, dva obedy a tri vecere. Naozaj nam tu chuti.

12.01.

Odchod na rychlu ferry nas vytahuje z postele uz pred 7, po nevidanych nocnych burkach vsak ostali cesty po celom ostrove neprejazdne. Popadane stromy a vacsie ci mensie zosuvy pody upchali cestu tak, ze sa neda prejst ani na motorke. Jedina moznost je lod, a tak si jednu kupujeme - 200.000. V Sabangu minibus do pristavu, kde je pohroma po nocnych burkach este omnoho vacsia: zatopene domy, podmyte a odtrhnute cesty, ludia primitivnymi nastrojmi vytlacaju blato z domov a dvorov.

Rychla ferry nas zhadzuje v Banda nieco pred piatou, neskoro na kupu letenky do Medanu a tak valime na bus terminal a kupujeme nocny bus.

13.01.

To co s nam darilo 3 tyzdne drzat pod kontrolou nam uslo 4 hodiny pred odletom. V luxusnom buse, standardna velkost s len 23 sedadlami, kde sad a spat, jedlom, klimou a videom nas v noci okradaju. Misovi chyba kompletne fotak a kompletny podvodny fotak. Samozrejme, s nimi aj fotky. Pocity su asi dost jasne.

Este z busu volame pojicajtov. Prichadza nejaky saso v civile, ktory si najskor vypocuje dalsiu okradnutu spolucestujucu . Asi po polhodke postavania navrhujeme, ze by sme teda mohli skocit niekam na policajnu stanicu spisat zapis. Sadame do nejakeho minibusu, ktory je prave nad montaznou jamou a po 20 minutach vystupujeme na policajnej stanici. Tam sme asi 2 minuty ked nam povedia ze toto nieje dobra policajna stanica a treba ist na inu. Dalsich 20 minut, vystupujeme pred nejakym objektom a nas saso ani nevie kadial sa ide dnu.

Sme pravdepodobne v Sumatranskej policajnej centrale. Pobehuju tu desiatky policajtov, zvacsa v civile alebo roztrhanych a spinavych teplakovych supravach, vela z nich na velkom dvore aerobikuje na tvrde techno, po ktorom sa zase vsetci zapajaju do futbalu s medicimbalom, co vyzera velmi komicky. Ine skupinky sa ucia salutovat nejakym uniformovanym, na ktorych, ako sa neskor ukaze, cakame. V kancli miestneho policajta je stol so stolickou a na nom kalendar. Na stene obraz prezidenta a v rohu maly televizor. To je vsetko. Ziadny pocitac, ziadny pisaci stroj, ani len telefon. Co je fax alebo kopirka asi ani nevedia. Nikto nevie co ma robit, vsetci len posedavaju a pozeraju telku. Pytam sa okoloiduceho policajta kde maju zachod, ten sa pyta niekoho ineho a vracia sa ku mne s odpovedou. Zastavuje sa nam rozum. Viackrat zakladnou anglictinou vysvetlujeme, ze o 2 hodky nam leti lietadlo, viackrat nam spolucestujuca z busu preklada do zakladnej anglictiny, ze mame zrusit let. Ujima sa nas mlady porucik a zaciname komunikovat s nim. Pokus o telefonat poistovakom ma dostava aj s porucikom az na ulicu do telefonnej budky. Menime kancle, ideme do nejakeho, kde je uz aj pocitac. Sedi tam 5 policajtov a vsetci kukaju telku. Cakame asi pol hodinu, ako sa ukaze, na zensku ktora vie robit na pocitaci. Bleskom rukou vypisujem co sa stalo, zenska s kompom to chce prepisovat. Razantne zamietame, chceme papier prefotit, podpisat, opeciatkovat a valit. Odlet o 50 minut. Dalsich 15 trva byrokracia a z ulice k nam niekto bezi s kopiou zapisu. Eskortuju nas na letisko, na checkine odsuvam tabulky FLIGHT CLOSED a tlacime zensku k vytlaceniu boarding passov.

Nastup do lietadla, dvere zatvaraju este mi z nich trci ruksak.

Hlboky vydych. Taka bola nasa Sumatra :)

Bohuzial s fotakom mizne aj 80% vsetkych fotiek, kedze Miro fotil iba malo. Akokolvek urcity prierez cestou sa zachoval.

Este podrobnosti kradeze, kedze tu bolo viac otazok.

Fotak bol v puzdre a to zasa v batohu rovno pod nasimi nohami. Sam tomu nerozumiem, zlodej musel riskovat pomaly zivot pocas nasho driemania.

Ten autobus je ako VIP, na Slovensku taky ani nemame. Sedadla sa daju sklopit do leziacej polohy, je ich tam iba 20 a to 3 v jednom rade.

Video, WC, jedlo, proste bus na najvyssej urovni. To uz aby som sa bal, ze mi niekto nieco ukradne v lietadle. Nikto ani nemohol vediet, ze fotak je v batohu, kedze sme nastupili ako prvi a fotak som dal do batohu az v prazdnom autobuse. Okrem toho sme sedeli uplne vzadu, tak sme mali prehlad. Cestou na sever som drzal fotak celych 9 hodin v ruke, vdaka comu som nespal ani minutu, cestou spat som to riesil inac... Cele moje puzdro zostalo nedotknute a zapnute v batohu ako predtym. Vnutri bola flasa vody, aby nahradila vahu fotaku, takze som to mohol zistit az dost neskoro. Ta vaha mi vsak nesedela...

Poistka to pravdepodobne preplati, novy fotak som kupil 10 hodin po udalosti. Zasa jedna skusenost navyse. Podla viacerych zdrojov je v Indonezii typicky sposob kradnutia, aby clovek nezistil, ze mu nieco chyba. Tak si davajte pozor.